Keď sa nevieš pochváliť

„Neznášam ju! Je to nafúkaná krava! Už sa s ňou nebudem ďalej rozprávať,“ vysvetľuje mi kamoška medzi dúškami kávy. Ide zase o jeden z tých rozhovorov, ktorý skončí pri hlbšom uvedomení, ako sme pôvodne plánovali.
„Vieš čo mi zatasila minule? Vraj má nádherné hlboké oči a chce si k nim kúpiť vhodné tiene. Pochopíš to? Ako môže jedna žena o sebe povedať, že má niečo nádherné?“
„Ako to len mohla povedať…,“ odvetila som s ironickým podtónom. Kamoška na mňa zmätene pozrela a pár sekúnd na to sme sa obe rozosmiali. Pochopila. Presne o tom sme sa minule rozprávali. Ako sa nevieme pochváliť a ako nám vadí, keď sa chváli niekto iný. Spomenula si, ako sme si sľúbili, že keď u druhej zbadáme príznaky chváliacej poruchy, tak sa na ňu upozorníme.
Chváliaca porucha je náš interný výraz pre správanie, kedy máme v sebe potlačenú schopnosť pochváliť sa a zároveň nás irituje, ak niekto túto schopnosť má a prejavuje ju. Nejde o žiadnu skutočnú poruchu.

Keď v sebe máme niečo hlboko potlačené, stáva sa nám, že nám do života vstupujú ľudia, ktorí naše bloky rozvibrujú. Robia presne tie veci, ktoré si my samé nedovolíme robiť.

Ak sme v sebe niekedy dávno potlačili chválenie, vznikne v nás chváliaca porucha. Budeme stretávať ľudí, čo sa budú chváliť. Pre niekoho, kto s tým nemá problém, pôjde len o obyčajné zdieľanie niečoho pekného. Ak ide o prehnané chvastanie, iba sa pousmeje. Pre človeka, čo neznáša chválenie, však pôjde o namysleného idiota. Dokonca bude považovať za chválenie aj veci, ktoré ani nemali vyznieť ako chválenie, ale objaví náznaky aj medzi riadkami.

Už ako malá som sa naučila nepísané pravidlá chválenia. Zásada číslo jeden: Nechváľ sa. Po druhé: Ak ťa niekto iný pochváli, rýchlo mu odpovedz tak, aby si zhodila to, čo chváli, prípadne poukázala na nedostatok, čo si nevšimol. A po tretie: Ak sa to od teba očakáva, vždy pochváľ, aj keď to tak necítiš.

Dostávala som sa následne do veľmi hlúpych situácií. Niekto povedal, že mám pekné tričko a ja som rýchlo vysvetlila, že je staré a nie až tak pekné. Zhodila som aj človeka, čo chválil, aj moje pekné tričko. A hlavne seba.

Moje reakcie prichádzali automaticky, bez hlbšieho zamyslenia, ako som ich mala naučené z rodiny. Pokiaľ nebolo možné znegovať pochvalu, aspoň som rýchlo pochválila na oplátku čokoľvek na druhom človeku. Nevedela som to inak, robila to odjakživa aj moja mama, aj jej mama.

Prijatie pochvaly obyčajným ďakujem, je pre mňa novinkou posledných rokov. Napriek uvedomeniu, že nejde o nič zlé, mám občas nepríjemné pocity, ak sa pochválim kamarátkam. Zároveň mávam výčitky, ak im niečo nepochválim, čo bolo odo mňa očakávané, ale ja som necítila, že chcem chváliť, lebo sa mi to nepáčilo.

Napriek uvedomeniu si, že mi takéto pravidlá neprospievajú, bolo ťažké ich prestať používať. Doteraz mávam v istých situáciách problém odolať. Ale akonáhle som si dovolila samej sebe sa pochváliť, niečím, čo sa podarilo mne, alebo synovi, alebo mužovi, tak som prestala cítiť odpor k ľuďom, čo robia to isté. Prestala som sa začleňovať do negatívnej skupiny, my, čo sa nikdy nechválime, ale zhodíme každého, čo sa o to pokúsi.

Aký máš postoj k chváleniu? Dokážeš o sebe povedať niečo pekné bez zlého pocitu a ospravedlňovania? Dokážeš prijať pochvalu od druhých ľudí?

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *