Keď sa snažíš partnera ťahať hore a pritom sama potrebuješ záchranu

Poslednou dobou si všímam, že sa rozmohli ženy „záchranárky“ . Sú to ženy, čo si nájdu chlapa, ktorý je úplne iný, ako by chceli, ale vidia v ňom veľký potenciál. A tak sa rozhodnú muža „zachrániť“ z jeho doterajšieho stavu a spraviť z neho niekoho úplne iného.

Aj ja som k nim patrila. Natrafila som na rôzne nešťastné existencie a snažila sa im pomôcť objaviť v sebe ozajstného, schopného muža. Takého, na akého by mohli byť oni sami hrdí. Chcela som vidieť, že na to majú a tlačila som a tlačila. Ale nevnímala som, že oni nechcú. Že im je dobre tam, kde sú. Že to ja mám ambície, to iba ja chcem. Nechápala som, ako môžu stagnovať, neposúvať sa vpred, nechcieť od života viac.

Narásť ako osobnosť sa nedá tak, že to za mňa spraví niekto iný. A ten kto sa o to snaží, sám ešte nedorástol. Ja sama som ešte nebola vnútorne dospelá. Preto som nechápala a tvrdohlavo sa ďalej snažila. Až sa mi vzťah rozpadol. On zostal sám vo svojom svete, kde sa cítil príjemne a ja som ostala sama vo svojom svete plnom ilúzií.

Takto svet nefunguje. Ak chce niekto niečo dosiahnuť, alebo niečo na svojom živote zmeniť, musí zamakať sám. Ani tá najobetavejšia partnerka nepomôže. Áno, môže byť tu, keď ju partner potrebuje ako oporu, ale gro práce musí spraviť on sám.

Pochopiť krutú pravdu mi trvalo 30 rokov. Až potom som mohla stretnúť muža, ktorého nemám potrebu do ničoho tlačiť, ani z ničoho ťahať. Nie je treba. On sám vie, čo chce a ide si za tým. A ja som len pri ňom. A rastieme spolu, jeden vedľa druhého.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *