Keď sa ti zrúti celý svet

Píše sa rok 2012. Chodím do práce, ktorú z duše nenávidím, ale fungujem na zotrvačník. Ťahám nadčasy a vraciam sa domov neskoro večer. Aby som nemusela premýšľať, zvyšok večera trávim na sociálnych sieťach. Zaspávam až nadránom totálne vyčerpaná, aby som opäť vstala do pracovného kolotoča. Cez víkendy dospávam pracovný týždeň a snažím sa nemyslieť na to, ako je môj život nanič.

V jeden jarný deň mi volá otec. Už sme sa dlhšie nevideli, ale aspoň sú naše vzťahy konečne normálne. Prvý krát v živote mám pocit, že mám otca. Trvalo to roky, kým sme si k sebe našli cestu, ale som rada, že sa nám to podarilo. Aspoň niečo pozitívne na mojom živote. Ale v telefóne znie dosť nešťastne. Pýtam sa, čo sa deje a odpoveď by som radšej nikdy nepočula. Má rakovinu. Umiera. To snáď nie je možné! Konečne mám prvý raz otca a znova ho strácam. Svet je nefér. Život je nefér. Neznášam život. Neznášam všetko.

Pod vplyvom udalostí ochoriem aj ja, ale našťastie len na bežnú chrípku. Skončím PN. Každú chvíľu mi volajú kolegovia a nadriadení. Chcú, aby som pracovala. Posielajú mi aj z firmy kontrolu, či som naozaj maród. A ja, sama, medzi 4 stenami, so svojimi myšlienkami, pod tlakom hyen z práce, začínam konečne chápať. Otec posledné roky len drel. Chodil z práce do práce, aby nemusel byť sám so sebou. Moja mama bola jeho životná láska, to ale zistil, až keď odišla. Jeho život už ďalej nemal zmysel a tak len drel a utekal pred sebou a svojimi myšlienkami. Po večeroch sedával za počítačom a cez deň bral každý nadčas, čo sa dalo, aby nemusel ísť domov rozmýšľať. Uvedomila som si, že ak sa nezastavím, pôjdem v jeho šľapajách. Že šéf ma síce platí, ale v mojom živote viac berie, ako dáva. Že len makám a nič ma neteší. Zabúdam na svoje sny a plány o peknom živote, o cestovaní, o krásnom vzťahu. Že nechcem skončiť ako otec. Musím to celé zastaviť.

Dávam výpoveď. Odchádzam na nejakú dobu za otcom, aby sme spolu strávili aspoň trocha času. Počas voľna si vymýšľam a rozbieham vlastné podnikanie. Vďaka tomu, že mám kopu voľna, dostávam príležitosť cestovať po svete a mať za to ešte aj zaplatené. Zároveň dostávam ponuku na novú prácu, čo ma baví. Začínam konečne žiť.

Áno viem, časom som aj všetko toto opustila, lebo som sa potrebovala posunúť ďalej. Ale v tom momente som vedela, že to je správny krok. Mať odvahu a opustiť to, čo už nedáva zmysel. Otec mi vlastne zachránil život. Bohužiaľ, za svoje životné chyby zaplatil začiatkom ďalšieho roka. Mne ale nechal veľa. Nechal mi silnú pripomienku toho, ako môže dopadnúť život, ak zabúdame žiť. Viem, že si to budem navždy pamätať. Nič nemá takú hodnotu, aby ma oberalo o skutočné žitie.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *