Prečo sa stále na niečo hráme?

Na tvári máš štylizovaný úsmev a vnútri teba to vrie ako riadne horúca polievka. Hovoríš, ako sa máš skvele, ako sa ti darí, hádžeš na facebook a instagram vyumelkované fotečky s popisom „milujem život“ a vnútri cítiš, že sa každú chvíľu zrútiš do priepasti.

Hovorí ti to niečo? Prečo sa ale potrebujeme na niečo hrať? Prečo chceme, aby si druhí mysleli, ako nám je skvele, keď sme na tom najhoršie? A ako dlho dokážeme predvádzať toto divadielko?

Známa mala partnera, ktorý dokázal po spoločnej hádke hodiť na facebook fotografiu ich spoločnej večere s popisom „večera s mojou láskou“. Zabudol dopísať, že sa posekali ako psy a že láska už dávno vyprchala. Toto divadielko malo nakoniec krátke trvanie. Na čo to vlastne bolo dobré? Koho chcel oklamať?

Je kopa dospelých, čo sú vo svojom vnútri malé zraniteľné deti. Telá im síce dospeli, ale myseľ ostala. Predierajú sa svetom, hrajú na najväčších tvrďasov, ale v sebe to nevedia ustáť. A čím drsnejšie masky na seba dávajú, tým viac majú krehké jadro. Tento zvyk získali v detstve, aby prežili a vydržali nepriaznivé okolnosti. Obalili sa maskami, ktoré im pomáhali brániť sa pred zlým svetom. Jadierko v ich vnútri ale cez tú hrubú vrstvu nemohlo zakoreniť a narásť na silný pevný strom. A tak ostalo malé, zoschnuté, krehké.

Ak si aj ty jedna z tých terminátoriek, čo sa tvári pred okolím, že svet je gombička a pritom sa dusí, skús sa niekedy pozrieť do svojho vnútra. Odhoď všetky masky a uvidíš svoje skutočné ja. Nebude to ľahké. Ale vedz, že len čo si priznáš, je možné zmeniť. Než to objavíš, bude to bolestivá cesta. Všetko, čo si doteraz potláčala, bude musieť ísť von. Pokojne si aj dovoľ plakať. Slzy pomôžu zoschnutému jadru načerpať vlahu, aby mohlo zakoreniť. A potom už len porastieš do veľkosti a krásy. Bude z teba ozajstná dospeláčka. A svet bude gombička. Lenže tentoraz už naozaj.